Rudolf Dobiáš – slovenský Solženicyn
Prinášame pozoruhodný príspevok prof. Tibora Žilku o životných osudoch a literárnej tvorbe Rudolfa Dobiáša, ktorý predniesol na konferencii usporiadanom Ústavom stredoeurópskych jazykov a kultúr FSŠ UKF v Nitre 21. marca 2017.
V procese, ktorý sa začal 11. augusta 1954 bol odsúdený na osemnásťročné väzenie. Bol členom ilegálnej organizácie Stráž ľudu, ich činnosť spočívala hlavne vo výrobe a vydávaní protikomunisticky ladených letákov. Istým spôsobom nadväzovali na Bielu légiu, ktorá tiež pôsobila predovšetkým v Trenčíne a jeho okolí. R. Dobiášovi hrozilo, že keď sa dokáže, že bol ideovým vodcom Stráže ľudu, môže byť odsúdený na trest smrti. Doslova píše: „Môj obhajca ma pred súdnym pojednávaním upozornil, ako „ideovému vodcovi“ Stráže ľudu v prípade, že by sa to, čo Huňa popriznával, aj potvrdilo, hrozil by najvyšší trest“ (Baláž, 2014, s. 36). Treba ešte dodať, že Ján Huňa viedol tajnú organizáciu Stráž ľudu, ktorá nadväzovala na skauting a sám aj pripravoval letáky. Napokon tieto letáky boli bezprostrednou príčinou zatknutia R. Dobiáša, hoci tých letákov nebolo veľa. V rokoch 1950-1952 vyrobili asi 6 druhov letákov v náklade asi po 50 kusov. Keďže R. Dobiáš býval v Trenčianskej Teplej a chodil do gymnázia v Trenčíne, časť týchto letákov nechával vo vlaku, časť na rozličných miestach po parku alebo na staničných verejných záchodoch.
Za túto činnosť teda dostal takmer trest smrti. Zdanlivo miernejší trest môže ďakovať aj tomu, že v roku 1953 zomrel J. V. Stalin a predsa len súdy nevdojak trošku upustili od udelenia hrdelného trestu za každú cenu. Trest však napriek tomu bol vysoký a z 18 rokov si odsedel viac ako 7 rokov. Prepustili ho na základe amnestie k 15. výročiu oslobodenia Československa Sovietskou armádou. Aj po prepustení z väzenia bol neustále diskvalifikovaný, vysunutý na vedľajšiu koľaj. Až po roku 1989 mohol sa vyjadrovať a písať o svojich skúsenostiach s totalitným režimom. Pracoval v jáchymovských uránových baniach, kde sa zoznámil s Eugenom Löblom, Antonom Srholcom, Janom Zahradníčkom, Emanom a Janom Zábranom a pod.
Osobitné miesto v jeho literárnych textoch zaujíma Biela légia, najmä odsúdenie a poprava troch absolventov trenčianskeho gymnázia – Antona Tunegu (1927 – 1951), Alberta Pučíka (1921 – 1951) a Eduarda Tesára (1922 – 1951). Medzi odsúdenými boli aj Gašpar Fronc (12 rokov), ktorého som osobne poznal, ako aj Ferdinand Daučík (10 rokov), futbalový reprezentant a tréner ŠK Bratislava a FC Barcelona.[1] Biela légia bola hnutím s istým programom a názov dostala od istého pána Vicena po februári 1948, hoci jestvovala už od roku 1945. Ich ciele možno zhrnúť takto: 1. Odstránenie komunizmu a jeho historicko-materiálnej ideológie, 2. Udržanie kresťanského svetonázoru a jeho uplatnenie v živote verejnom i súkromnom, 3. Zavedenie ľudského sociálneho poriadku na Slovensku, 4. Nastolenie skutočného a pravého demokratického režimu na Slovensku, podľa zásad o demokracii, vyslovených vo vianočnom posolstve Pia XII. Z roku 1944 (Dobiáš a kol., 2004, s. 67).
Prokurátor Anton Rašla a jeho odvolanie proti nízkej výmere trestu sa tu opisuje podrobne a veľmi kriticky (Dobiáš, 2000, 16–21).
Poprava troch absolventov trenčianskeho gymnázia je stálou témou R. Dobiáša a prenáša sa vo forme akoby umeleckej fikcie aj do jeho literárnej tvorby. Ešte vhodnejším príkladom na prenos z reality do fikcie je jeho kapitola o odsúdení a poprave Tomáša Chovana (1926-1951), poručíka československej ľudovej armády. Večer pred popravou sa prišli s ním rozlúčiť: matka, brat Jozef a jeho strýko. O matke píše autor: „Musela ešte priniesť synovi šaty, do ktorých ho zriadenci nastroja na poslednú cestu. O hodinku neskôr sa už môžu ísť na neho pozrieť. Aké je však ich prekvapenie, keď v prinesenom odeve uvidia cudzieho muža... Vzápätí Jozef Chovan (brat) objavil bratovo telo“ (Dobiáš, 2000, s. 40). Tento motív zámeny šiat sa stáva súčasťou novely R. Dobiáša Mladší brat a tvorí hádam najsilnejšiu časť (pointu) textu. Rozprávačom je mladší brat popraveného, ešte nezrelý, ktorý popravou svojho brata sa stáva dospelým: „Dieťa vo mne zomrelo“ (Dobiáš, 2014, s. 123). Takto vyrozpráva príbeh na konci „mladší brat“: „Videl som ho ešte raz, už bez života, v márnici. V to včasné sychravé ráno popravili troch odsúdencov na smrť. Noc sme prečkali na stanici, o šiestej sme však už boli v márnici... Mama ma vzala za ruku a viedla ma k otvorenej rakve. Videl som ostrý profil dohola ostrihanej hlavy, ruky, vytŕčajúce z čierneho obleku so striebornými pásikmi, nehybne položené na prsiach. Bol to Tomášov maturitný oblek. Až keď sme pristúpili bližšie, spoznali sme, že ho má oblečený niekto iný, cudzí a starší chlap“ (Dobiáš, 2014, s. 123).
R. Dobiáš nie je typickým predstaviteľom tzv. lágrovej literatúry (A. Solženicyn, H. Müllerová alebo P. Juščák, románom Matky aj P. Rankov). Svoje skúsenosti z väzenia však vie pretaviť do umeleckého diela, lebo nepríjemných zážitkov má nadostač. V knihe rozhovorov A. Baláža sa dozvedáme, ako sa dostal R. Dobiáš do bezprostredného kontaktu aj s popravami počas väzenia v Prahe na Pankráci:
Keďže som mal vysoký trest, bol som v cele, ktorá sa nachádzala kúsok od ciel odsúdených na smrť. A tak som v neskorej jeseni 1954 nadránom počul, keď týchto odsúdencov odvádzali na popravu. Niektorých aj nasilu. Bolo počuť buchot na chodbe, tlmené výkriky. Z popraviska sa raz ozval aj výkrik: „Nech žije sloboda!“ A - ak ma sluch neoklamal – počul som volať aj „Nech žije Stalin! (Baláž, 2014, s. 56).
Umelecky sa spracúva väzenská téma v mnohých dielach, ale hlavne v tzv. postkoloniálnom románe (novele). Vznik tohto typu románu súvisí s tým, že v druhej polovici 20. stor. je v literárnej tvorbe modernizmus postupne vystriedaný postmodernizmom (T. Pynchon, M. Kundera, I. Calvino, U. Eco), čo sa prejavuje v znovuoživení dejovosti textu a v priblížení prózy stredného a veľkého rozsahu štruktúram realistického typu tvorby. Autori už nepíšu svoje diela pre úzky okruh príjemcov, ale pre všetky typy čitateľov. Aj zo stručného prehľadu o vzniku a vývine románu vyplýva, že iba ťažko možno nájsť jednotné kritériá na klasifikáciu tohto žánru. Obyčajne sa používa viacero hľadísk (Gazda – Tynecka-Makowska 2006, 554–560).
Pri názve postkoloniálny román je hlavným kritériom tematické hľadisko (próza podľa témy), ale aj časové hľadisko. Paralelne s postmodernou alebo ako jej súčasť sa vytvorili podmienky pre vznik osobitného typu prózy s témami, ktoré v období tzv. socialistickej spoločnosti boli tabuizované, resp. úplne zakázané. Ďalšou vlastnosťou tohto typu románu je, že sa niektoré historické udalosti v nich prehodnocujú, vyznievajú kriticky voči ZSSR alebo konkrétnych totalitných mechanizmov vcelku (Pucherová, 2015, 146). Pokiaľ ide o mimetické stvárnenie historických udalostí, Dobrota Pucherová uvádza tri príklady: Viliam Klimáček: Horúce leto ´68 (2011), Anton Baláž: Len jedna jar (2013), Boris Filan: Klimtov bozk (2009). Postmodernú prózu reprezentujú romány Petra Krištúfka, Pavla Rankova a Lajosa Grendela (Pucherová, 2015, s. 147)[2]. L. Grendel s istou dávkou irónie opisuje historické udalosti a obracia vžité strerotypy výkladu dejín naruby (Žilka, 2015, 33–34).
Čo sa týka beletrie, ide o žáner románu, ktorý má viac variantov, rozličné druhy či už z tematického hľadiska alebo z hľadiska spracovania témy. Pracovne sa nám podarilo vytvoriť až sedem skupín tohto typu prózy :
1. Umelecko-politický román (Anton Baláž: Krajina zabudnutia, Tábor padlých žien, Viliam Klimáček: Horúce leto 68),
2. Dokumentárno-životopisný román (Ľuboš Jurík: Smrť ministra, Ľuboš Jurík: Rok dlhší ako storočie, Alexander Dubček),
3. Esejisticko-životopisný román (Pavol Strauss: Človek pre nikoho, Jozef Tóth: Človek Jób hovorí s diablom[3]),
4. Rodinný román, resp. román o rodine (Michal Viewegh: Báječná léta pod psa, Andrzej Mularczyk: Post mortem, Katyń, Denisa Fulmeková: Konvália. Zakázaná láska Rudolfa Dilonga).
5. Román s kriminálnou zápletkou (Rudolf Dobiáš: Johana. Johanin chlapec)
6. Román s námetom o GULAGU (Pavol Rankov: Matky, Peter Juščák: ... a nezabudni na labute!)
7. Román s postmortálnou postavou[4] (Ján Rozner: Sedem dní do pohrebu)
Podľa nášho názoru postkoloniálny román sa vyznačuje vlastnosťami, ktoré charakterizujú prózu stredného alebo väčšieho rozsahu so skutočným dejom, realistickým zobrazením deja i prostredia. Román Rudolfa Dobiáša Johana. Johanin chlapec s kriminálnou zápletkou za zakladá na reálnych udalostiach. Samotný kriminálny príbeh je vhodný na pertraktovanie závažnej témy atraktívnou formou (Žilka 2014, 128–129). Jeho základom v Dobiášovom románe je dedinská vzbura proti kolektivizácii, vražda jedného z organizátorov, naháňanie roľníkov do družstva a odsúdenie nevinného človeka, a to autor čerpal z reality. Tým nevinným človekom je Matej, manžel Johany a otec Jána. Príbeh je rámcovaný kúpeľnou scenériou, ale – ako sám autor ma informoval – pôvodne chcel umiestniť dej do bardejovských kúpeľov, no po úvahe si radšej zvolil pre miesto deja Trenčianske Teplice a jeho okolie, napokon aj preto, lebo pochádza a aj žije v Dobrej, ktorá je súčasťou Trenčianskej Teplej, nachádzajúcej sa veľmi blízko kúpeľov. Z reality čerpal autor aj dvoch protagonistov príbehu, Mateja a Johanu, tradičnú dedinskú dvojicu. Pre Dobiáša bola prototypom pre postavu Johany jeho vlastná matka, ktorú vykresľuje ako jednoduchú dedinskú ženu s typickými kladnými vlastnosťami. Z tohto manželstva pochádza Johanin chlapec, ktorý zo slovenského prostredia prechádza do Prahy. Do tejto postavy autor transponuje sám seba, najmä jeho krátky pobyt po sedemročnom väzení v jáchymovských baniach sa stal námetom pre pôsobenie Jána, Johaninho chlapca v Prahe.
Po prepustení na slobodu R. Dobiáš skutočne navštívil Prahu, vďaka Emanovi a Janovi Zábranovi v septembri v roku 1960 sa osobne stretáva s básnikom Holanom na Kampe (Baláž, 2014, 95–98). Namiesto Holana však vystupuje v Prahe ako reálna postava Jan Kristofori, pôvodne maliar z Mukačeva, ktorý strávil tiež niekoľko rokov v jáchymovských baniach (Dobiáš a kol. 2010, 227–231). Jánovi pomáha maliar počas pobytu v Prahe, ale Kristofori v roku 1968 emigruje do severnej Európy (Nórsko). Aj z toho vidno, že autor veľa námetov čerpá zo svojich skúseností z väzenia. Treba však dodať, že maliar z Mukačeva je jedinou postavou, ktorá v románe vystupuje pod svojím skutočným menom.
Literárne dielo R. Dobiáša je však založené na kriminálnom príbehu, lebo Mateja zavraždia eštébáci pri vyšetrovaní vraždy, hoci on je bez viny, obvinený Matej iba náhodne našiel na toalete mŕtvolu nenávideného funkcionára z dediny. Do deja zapája autor aj židovskú rodinu kúpelného lekára, kde Johana slúžila. Aj tu sa R. Dobiáš opiera o rodinnú skúsenosť, lebo jeho matka slúžila v rokoch 1928-1932 v Trenčianskych Tepliciach u rodiny židovského lekára (Baláž, 2014, 113). Pri vykreslení dozrievania budúcej matky autor búra jednu ideologickú dogmu z rokov totality sovietskeho typu: Johana sa veľmi dobre cítila u tejto židovskej rodiny, veľmi dobre s ňou zaobchádzali a vôbec nemáme dojem, že by bola vykorisťovaná. Dokonca sa veľa v tejto rodine naučila. Napokon aj táto rodina bola za slovenského štátu odvlečená do koncentračného tábora. Ako mnohí iní židovskí lekári či pekári a obchodníci, odkiaľ sa máloktorý z nich vrátil späť. Aj táto tragická stránka slovenských dejín je obsiahnutá v texte, hoci dej sa viac zameriava na obdobie kolektivizácie a na kriminálny príbeh ako základ rozvíjania deja.
R. Dobiáš využíva svoje skúsenosti z väzenia, z tohto hľadiska próza (novela) Temná zeleň môže byť zaradená aj do lágrovej literatúry. Hlavnou postavou je Celo (Celestín) Bizub, bývalý väzeň. Text má dve roviny: 1. päťdesiate roky, prežité v uránových baniach (1953-1960), čiže minulosť, 2. Druhá polovica osemdesiatych rokov, keď sa stretáva s bývalým spoluväzňom – Hoffartom, ktorého volali Kamagore. Dva časy sa sústavne striedajú a vnášajú do textu náležitú dynamiku.
1. rovina: väzenský život, pripomínajúci väzenie samotného autora, veľa autobiografie je v texte (upnutie sa na dievča, ktoré prišlo navštíviť spoluväzna, útrapy matky zo syna, príchod domov z väzenia a pod.). To všetko je obsiahnuté aj v jeho životopise, resp. v knihe A. Baláža Vyniesť na svetlo dňa príbehy dlhej noci. Napokon dochádza k úteku Kamagoreho a Cela, ktorý sa sčasti podarí, ale Celo si vytkne členok, nemôže pokračovať v ceste, jemu sa útek nevydarí. Kamagore pokračuje v ceste, zrejme jemu sa útek podaril.
2. rovina: telefonát z Bratislavy po rokoch (30), volá Kamagore ako americký občan. Pozýva Cela do Bratislavy, tam sa zabávajú peknými slečnami, nakoniec sa pobijú a rozídu sa. Po návrate prichádzajú za Celom príslušníci polície (ŠtB), lebo treba identifikovať telo zavraždeného Kamigora v Bratislave v pitevni. Akoby bol postrestaný za opustenie priateľa pred rokmi počas úteku.
Dá sa povedať, že R. Dobiáš spojil kriminálny príbeh, známy z literatúry tohto typu so skúsenosťami z väzenia. Autor prenáša do textu aj príbehy, ktoré sám zažil a aj opísal v dokumentárnej próze. R. Dobiáš prejavoval záujem o literárnu tvorbu už v časoch, keď študoval na gymnáziu v Trenčíne. Už ako osemnásťročný čítal básne a mal aj obľúbených básnikov – V. Beniaka, R. Dilonga a A. Žarnova (Baláž, 2014, s. 15). Najviac spomína V. Beniaka, najmä jeho báseň Spoveď v Santa Maria Maggiore zanechala v ňom hlboký zážitok. Rezonovalo v ňom hlavne to, čo vyvieralo z kresťanských zdrojov.
R. Dobiáš na Jáchymov si spomína aj v básnických textoch, ktoré vyšli pod názvom Noci a dni (2016). Známa a veľmi pôsobivá je predovšetkým jeho báseň Kam odchádzate, jáchymovskí chlapci?:
Kam odchádzate, jáchymovskí chlapci?
(Za Štefanom Paulínym)
Kam odchádzate, jáchymovskí chlapci?
Rudenku hľadať, fárať do bane?
Po toľkých rokoch a po takej pláci
byť zase na dne a zas na rane?
Kam odchádzate, jáchymovskí chlapci?
Odviezť sa v klietke, visieť na lane,
a potom ako špendlík zatvárací
dve ruky zopnúť k márnej obrane?
Či azda chcete, jáchymovskí chlapci,
znovu vziať ťažký krompáč do dlane,
pod zemou hľadať, hoci nevidiaci,
jas Božej lásky v čiernom uráne?
Či trúfate si, jáchymovskí chlapci,
dobehnúť ešte vlaky zmeškané
a potom ako sťahovaví vtáci
do vetra zvolať svoje volanie?
Kam odchádzate, jáchymovskí chlapci?
Rudenku hľadať, fárať do bane,
na novom diele pokračovať v práci,
odznova plniť staré poslanie?
Povedzte, prosím, jáchymovskí chlapci:
Keď odídete, kto nám zostane?
Väčšina básní tohto cyklu je nekrológom pri príležitosti smrti spoluväzňov, preto aj dve básne označuje slovom rekviem. Jedna báseň je venovaná Antonovi Srholcovi, s ktorým sa zoznámil práve počas väzenia a prežili spolu niekoľko rokov v jáchymovských baniach. Básne majú svoju hĺbku a citový rozmer, týkajú sa života v neľútostných podmienkach, keď všetci boli vystavení rádiovému žiareniu. Ale je to iba jeden cyklus, inde sa básnik hlási ku kresťanstvu a čerpá námety, motívy z Biblie a zároveň pridáva do textu svoje bohaté skúsenosti z príbehov – ako sám hovorí – z prítmia.
BALÁŽ, A.: Vyniesť na svetlo dňa príbehy dlhej noci. Rozhovory s Rudolfom Dobiášom. Bratislava 2014.
DOBIÁŠ, R.: Zvony a hroby. Bratislava 2000.
DOBIÁŠ, R. (ed.): Triedni nepriatelia, I.–IV. Dobiáš, R. et al. Prešov 2004, 2007, 2011, 2014.
DOBIÁŠ, R.: Johana. Johanin chlapec. Prešov 2013.
DOBIÁŠ, R.: Príbehy z prítmia. Bratislava 2014.
DOBIÁŠ, R.: Noci a dni. Bratislava 2016.
GALLIK, J.: Trpiaci mystici. In: Gallik, J. [ed.]: Jozef Tóth a katolícka moderna. Nitra 2016, 21–26.
GAZDA, G. – TYNECKA-MACHOWSKA, S. [eds.]: Slownik rodzajów i gatunków literackich. Kraków 2006.
PUCHEROVÁ, D.: Trauma and Memory of Soviet Occupation in Slovak (Post-) Communist Literature. In: Pucherová, D. – Gáfrik, R. [edd.]: Postcolonial Europe? Essays on Post-Communist Literatures and Cultures. Leiden–Boston 2015, 139–159.
VŠETIČKA, F.: Kompoziciána. O kompozičnej výstavbe prozaického textu. Bratislava 1986.
ŽILKA, T.: Od intertextuality k intermedialite. Nitra 2015.
[1] F. Daučík, rodák zo Šiah, emigroval skôr, než ho mohli uväzniť v Československu. Od roku 1935 hrával za Sláviu Praha a zúčastnil sa ako hráč aj majstrovstiev sveta. Po emigrácii sa v Španielsku stal trénerom FC Barcelona a položil základy súčasného svetoznámeho futbalového klubu. DOBIÁŠ, Rudolf. Zvony a hroby. Príbehy z prítmia. DILEMA, Bratislava 2000, 20.
[2] D. Pucherová podrobne interpretuje román Petra Krištúfka Dom hluchého, Pavla Rankova Stalo sa prvého septembra a Lajosa Grendela Nálunk New Hontban (U nás v New Honte).
[3] Ján Gallik v štúdii Trpiaci mystici, zaradenej do zborníka s názvom Jozef Tóth a katolícka moderna (Nitra: UKF, 2016), predstavuje tohto gréckokatolíckeho kňaza, spisovateľa a mysliteľa ako osobnosť, ktorá sa, ako mnoho ďalších katolíckych intelektuálov, ocitla po roku 1948 vo víre zložitých spoločensko-politických udalostí. V roku 1950 bol internovaný do vojenských táborov nútených prác (tzv. PTP), nazývajúc toto obdobie svojho života „čiernou Sorbonou“, teda „univerzitou“, ktorou prešiel výkvet inteligencie a charakterných ľudí celého Československa, avšak pre vtedajší režim politicky nespoľahlivých občanov. V uvedenom diele vníma J. Tóth Diabla špecificky, ako miništranta Božieho, ako entitu, ktorá môže tlačiť iba voz, ktorý Boh stvoril, je a bude vždy len tým, ktorý sa večne priživuje. Jozef Tóth tu – obrazne povedané – zostupuje do podsvetia, aby oslobodil lásku, vieru, pravdu a nádej. Zároveň je dielo aj kritickou reakciou na režim, ktorý sa rozhodol vytesniť Boha z ľudskej spoločnosti pomocou bezbrehej ateizácie.
[4] Podľa F. Všetičku je postmortálna postava mŕtvou postavou, ktorá svojou posmrtnou existenciou ovplyvňuje existenciu živých osôb (pozri Všetička, F.: Kompoziciána. Bratislava: Slovenský spisovateľ 1986, 26). Tu ide síce o nefiktívny dej, lebo J. Rozner opisuje peripetie súvisiace s pohrebom Zory Jesenskej, jeho manželky, ale práve jej smrť prináša pre rodinu v čase normalizácie veľa problémov, dokonca aj absurdných situácií.