Slovo režisérky Aleny Čermákovej:
Je čas dvíhať perly zo zeme. Je čas pripraviť pôdu pre ďalšie generácie. Že nie sme len národ žráčov, politikárčenia a nízkej kultúry.
Slovenský básnik, spisovateľ a publicista, Rudolf Dobiáš žije nenápadne, ticho, v dedinke Dobrá, pri Trenčíne. Má 84 rokov. Človek, nespravodlivo odsúdený v 50-tych rokoch na 18 rokov väzenia a nútených prác v Uránových baniach, ktorému príliš skoro umrela mama, človek, ktorý bol robotníkom väčšinu života proti svojej vôli, sledovaný ŠTB a limitovaný v možnostiach. S dopadom na kariéru a život jeho detí.
Žije ticho na Slovensku, žiaden humbuk okolo neho, žiadne povedomie v školách, u dospelých. Takmer by nám unikol z dosahu. Takmer by prešiel životom ako jeden z mnohých. Nepovšimnutý. Len preto, že je tichý. Jemný. Príliš poetický na túto dobu i na tú minulú i budúcu. Ako by snáď ani nebol potrebný do akejkoľvek doby. Snílko, rojko, poetická duša, kochajúca sa vo výtvarnom umení a životom vôbec. Človek silnej morálky, rodinne založený, žijúci pre tu a teraz. Zberateľ príbehov, súcitný spoločník mnohých. Priateľ na život a na smrť. Pre ktorú dobu by bol prijateľný? Koľko takých Dobiášov prešlo životom akoby nič. A keby nemali svojich najbližších alebo obdivovateľov, nikdy by sme sa o nich nedozvedeli. Na čom by stála kultúra vekov?
S čím by sa chválil národy? S čím, s kým sa o pár rokov bude chváliť Slovensko?
Zopár múdrych, citlivých ľudí, sa snaží o to, aby bol na sklonku svojho života navrhnutý na Nobelovu cenu za literatúru. Za Slovensko. Ktoré je k nemu ľahostajné, ako aj k jeho tvorbe. Čas beží. Nobelova cena za literatúru sa udeľuje ľuďom, ktorí žijú.
Rudolf Dobiáš s podlomeným zdravím po žiadnom ocenení netúži. Chce ešte napísať báseň, dopísať rozrobené, dožiť ďalší deň v úžase, akým je život dar. Chce vydať svedectvo o sebe, o dobe, v ktorej žije a žil. Chce si užiť ešte slobodu, ktorá bola vybojovaná v 90-tych rokoch, aj keď demokracia a sloboda majú svoje trhliny. Má aj prorocký vhľad do čias budúcich, čo vzhľadom na jeho vek a múdrosť je odkaz nám ostatným.
Na pozadí prípravy návrhu na Nobelovu cenu za literatúru (Feldek, Guldan, Pollák, Neupauer), točíme rozhovory s Rudolfom Dobiášom, o živote a tvorbe. Nakrúcame počas štyroch ročných období prírodu, miesta, situácie, ktoré hovoria o živote od narodenia po smrť.
Kamera má charakter výtvarného diela, podobne ako animácia vytvorená Patrikom Paššom ml., na motívy životopisnej básne Rudolfa Dobiáš Medzi trávou a vetrom. Inšpiráciou pre animáciu sú výtvarné práce výtvarníka Jozefa Vydrnáka.
Obrazovú rovinu, ktorú napĺňa kameraman Richard Krivda, doplní recitácia vlastných básní Rudolfom Dobiášom. Na poéziu a obraz bude komponovaná hudba na mieru Ivanom Čermákom.
Poetickú a ľudskú rovinu dotvoria fotografie a spisy z väzení, nakrúcanie v Jáchymove, v Příbrami - Lešeticiach, vo Veži smrti v Ostrove nad Ohří, vo väzení v Leopoldove.
Vyvrcholením nemusí byť udelenie Nobelovej ceny Rudolfovi Dobiášovi.