Rozhovor Rudolfa Dobiáša s novinárom Ľubošom Juríkom
1. Vari ani nie je možné začať tento rozhovor inak, ako témou boľavou, nezahojenou a ustavične prítomnou vo vedomí človeka i ľudí, jedinca i spoločnosti: o represiách v rokoch päťdesiatych. O týchto časoch sa veľa popísalo, veľa diskutovalo, vznikli filmy, knihy, eseje, články, rozhovory – no nič nenahradí trpkú ľudskú skúsenosť, osobnú bolesť, beznádej. Tebe sa to prihodilo: v roku 1953 ťa obvinili z protištátnej činnosti a hoci si bol iba študent trenčianskeho gymnázia, odsúdili ťa na osemnásť rokov väzenia! Prepustili ťa po ôsmych rokoch na základe amnestie v roku 1960. Chcel by sa ťa teda požiadať, aby si sa v spomienkach vrátil do tamtých smutných čias, aj keď si o tom hovoril veľakrát... Aký bol „dôvod“, pre ktorý ťa obvinili a potom odsúdili? Čo ti zostalo v pamäti z väzenia v jáchymovských baniach? Akých si tam spoznal ľudí? Aké je pre teba – ale aj, a najmä, pre mladú generáciu, poučenie z toho obdobia?
RD: Priznám sa, že nerád spomínam na túto moju životnú etapu, napriek tomu sa nevyhýbam rozhovorom na túto tému. Je to čosi ako pohľad z výšky, pri ktorom sa človeku zatočí hlava. Nevieš, či ustojíš svoj vlastný pohľad na vlastnú biedu a zároveň sa z nej chceš vyzliecť ako z tesnej košele, ktorej sa chceš definitívne zbaviť. A pri tom vyzliekaní zistíš, že ti to oblečenie prirástlo k telu. Na samom počiatku môjho „protištátneho“ pôsobenia bola skautská organizácia Junák. Skautom som sa stal niekedy po druhej svetovej vojne, asi v r. 1946. Veľa som si však skautingu neužil. Spomínam si na stráženie Božieho hrobu počas Veľkej noci a na jedno prázdninové táborenie v neďalekom lese. Po zrušení, vlastne zákaze Junáka pre jeho imperialistický triedny pôvod, náš oddielový vodca rozhodol, že budeme pôsobiť ilegálne. Roky 1949-50 boli priam nabité udalosťami, proti ktorým sa muselo nejakým spôsobom protestovať. Býval som na dedine, moji rodičia boli katolíci, dediny v tom čase žili Katolíckou akciou, veriaci strážili fary a kňazov pred zatknutím, biskupi sa ocitli pred súdom. Mal som pätnásť rokov, keď som držal v ruke prvý tzv. protištátny leták. Spomínam si na jeho insitný text: Panenka Mária ochraňuj nás pred komunizmom. Neskôr boli ďalšie letáky, v jednom bola napr. výzva k žandárom, aby neposlúchali vrchnosť. Potom k roľníkom, aby nevstupovali do JRD. Atď. Tie letáky som nevyrábal ja, rozširoval som ich vo vlaku, alebo na železničnej stanici, zakaždým smiešne množstvo, možno 10-15 ks. Posledný leták, ktorý som v r. 1953 držal v ruke a rozširoval bola karikatúra Stalina a Gottwalda ako sa smažia v pekle. Insitná, bez štipky umeleckej ambície, aj bez štipky úcty k dvom zomrelým štátnikom. Už som naň zabudol, keď mi ho v decembri 1953 pripomenula štátna bezpečnosť. A v auguste 1954 na súdnom pojednávaní som zistil, že v prípade nie sme zainteresovaní len my – skauti - ale aj starší občania Dobrej. Malý syn jedného z obžalovaných (asi piatak) týždeň pred Vianocami doniesol leták do školy a pán učiteľ sa zrejme zľakol a vec oznámil bezpečnosti. Náš domček z karát spadol a my sme sa ocitli v komfortnejšom bývaní vo „Februárke“ v Bratislave. O komforte hovorím preto, lebo väčšina obžalovaných (vrátane mňa) pochádzala z chudobných pomerov, sprchu, alebo splachovacie wc dovtedy zažili iba v továrňach, v ktorých boli zamestnaní a ja v škole. „Februárka“ však, na rozdiel napr. od Ilavy, alebo Leopoldova bola v tomto smere vybavená na úrovni doby. Vo Februárke sme – na samotkách - pobudli do konca júla. Jún a júl 1954 boli vyplnené učením sa odpovedí na otázky vyšetrovateľov. Asi týždeň pred procesom (11-13 august 1954 v Justičnom paláci) ma navštívili predseda súdu Uhrín a prokurátor Winter a oznámili mi, že som obžalovaný z velezrady. Pravdupovediac – slovo velezrada mi nič nehovorilo, pokým mi advokát ex offo (prišiel o deň, alebo dva neskôr) nepovedal, že ten paragraf znamená minimálny trest 10 rokov a maximálny – šibenicu. To ma, priznám sa, vystrašilo. Obžalobu mi však nedoručili, nemal som k dispozícii ani papier a ceruzku, aby mohol spísať nejakú svoju obranu. Tak som sa odovzdal do vôle Božej. (Poznamenávam, že triedny profil zaistených bol takmer ideálny. Výnimkou bol šesťhektárový roľník, ktorého súdili ako kulaka, ostatní boli robotníci, jeden železničiar – posunovač a mládež zložená z vyučených zámočníkov a elektrikárov a dvoch študentov.).
2. Znie to priam neuveriteľne, ale ani v tých najťažších podmienkach vo väzení si neprestal tvoriť, resp. aj z tohto chmúrneho prostredia si prijímal podnety a čerpal inšpiráciu. Kniha Zvony a hroby: príbehy z prítmia vyšla až v roku 2000 a je v nej aj báseň, ktorá evokuje atmosféru z väzenia a je odrazom tvojho vnútorného sveta, aj tvojho rozpoloženia – no zároveň aj viery v Boha, ktorá dáva silu prežiť.
NEODOSLANÝ LIST
Sám s vlastným krížom v chladnej cele
a preďaleko od neba,
písal som domov: Mám sa skvele
a ničoho mi netreba.
Keďže ma strážia stráže bdelé,
nemusím sa báť o seba.
Viem, že to boží mlyn ma melie
a premieňa ma na chleba.
Horúčka, čo mi blčí v tele,
je zase božská pahreba,
aj štyri steny čisto biele
tým čistým Boha velebia.
Naozaj, mama. Mám sa skvele,
len je mi smutno bez teba.
Ani po návrate z väzenia si to nemal ľahké. Pri prezentácii tvoje knihy Triedni nepriatelia II. si poznamenal: „Najťažším obdobím pre politických väzňov bol odchod do civilu. Vo väzení boli vynikajúci ľudia, vysokoškolskí profesori, biskupi, spisovatelia, mnohí múdri a statoční ľudia. Spoločnosť v takejto koncentrácii už nikdy nezažijem“. Po návrate z väzenia a po vojenčine si robil ako baník, potom robotník a technik, stále akoby sa za tebou vliekol tieň podozrenia a nedôvery. Čiastočne rehabilitovaný si bol až v roku 1970, úplne v roku 1990. Ako si spomínaš na to obdobie, ako skúsenosti vo výrobe ovplyvnili tvoju tvorbu? A ešte otázka: ako je možné, že tvoja rehabilitácia trvala tak dlho? Prečo úrady tak neochotne pristupovali k rehabilitácii politických väzňov?
RD: Myslím, že už som niekde spomínal, že väčšou traumou ako väzenie bol pre mňa život na slobode. Ešte aj dva roky vojenčiny, ktoré sa dali považovať za istý spôsob izolácie, boli svojím spôsobom prínosné. Drvivá väčšina práporu, do ktorého ma zaradili, sa skladala z bývalých amnestovaných väzňov, medzi ktorými som našiel viacerých kamarátov z jáchymovských táborov. Hľadali sme východisko z intelektuálnej núdze a našli sme ho. Bolo to v Přelouči, kde sme rekonštruovali nejaký objekt v areáli armádneho opravárenského závodu. Pretože medzi nami boli aj absolventi konzervatória, založili sme divadelný súbor. Spočiatku sme nacvičili nejaké estrádne pásma (skeče + hudba), s ktorými sme obšťastňovali blízke okolie, po čase prišli na rad jednoaktovky, vtedy letel Čechov, tak sme si ho osvojili aj my. V Tesle Přelouč, aj v AOZ, kde sme pracovali, sme našli herečky a pustili sme sa do roboty. Veliteľstvo nám išlo po ruke, veď sme im z Armádnej súťaže tvorivosti priniesli poháre za víťazstvá v našej kategórii. Herci boli Česi, režisér (to ako ja) bol Slovák. Odvážili sme sa naštudovať aj Čapkovho Loupežníka, z toho, žiaľ, zišlo, nestihli sme ho do konca vojenskej služby realizovať. Po relatívne pohodovej dvojročnej pauze, počas ktorej mi Jan Zábrana „vybavil“ návštevu u Vladimíra Holana v Prahe, V. Vaňousek vôbec prvú návštevu maliarskeho ateliéru v mojom živote (maliar Andrej Belocvetov, potomok ruských emigrantov), výstavu obrazov priateľa Zdenka Adamca, ktorú otváral Vilém Hejl, to prišlo: Ochod do civilu. Koniec roka 1962 a začiatok roka 1963. Nemožnosť nájsť zamestnanie. Ani strýko mojej budúcej manželky, riaditeľ Stavoindustrie, sa ma neodvážil zamestnať, hoci som chcel byť len skladníkom. Bývalý spolužiak ma nasmeroval na Baňu Cígeľ, ktorá v tom čase hľadala pracovníkov. “Tam ťa určite zoberú“, ubezpečoval ma. Tak som nasadol na vlak do Chynorian, odtiaľ na vlak do Prievidze a z Prievidze autobusom až na Baňu Cigeľ. Na osobnom ma vyspovedali: Odkiaľ prichádzate, kde ste boli predtým, za čo ste boli odsúdení a na koľko rokov. Mojich prisúdených osemnásť rokov im istotne vyrazilo dych. Ľutujeme, nemôžeme vás zamestnať. A ja som sa už pohrával s predstavou, že sa stanem baníkom, spravím si banskú priemyslovku a keď sa ožením, dostanem byt v Prievidzi, skrátka, heslo „Ja som baník, kto je viac?“ otvorilo v mojej fantázii farebný ohňostroj. Napokon som sa dostal do Bane Mládeže v Novákoch. Závod Slovlik v Trenčíne, ako v tom čase azda všetky fabriky mali za povinnosť posielať určitý počet svojich zamestnancov na ročnú brigádu do uhoľných baní. Tak som sa ponúkol Slovliku, že za nich ten rok odkrútim. Vyšlo to síce na poldruha roka, ale to mi, konečne, otvorilo dvere do trvalého pracovného pomeru. Stal som sa robotníkom v prevádzke na výrobu kŕmneho droždia. bola to nepretržitá prevádzka, výroba sa zastavila len na jeden deň v roku, a síce na štedrý večer. Ale už na druhý deň večer sme nanovo rozbiehali kvasný proces. Prevádzka bola prašná, ovzdušie zamorené kyselinami, ťažko bolo nájsť ľudí, ktorí boli ochotní dlhodobo za takých podmienok tam pracovať. Ja som nemal inú šancu, tak som vytrval, vyštudoval chemickú technológiu, reku, aby som nemusel do smrti dýchať prach sušených kvasníc...Až po rokoch som si uvedomil, aké šťastie ma postihlo, keď ma na Cígli odmietli zamestnať. Možno by som sa bol naozaj stal štajgrom a dnes by som bol možno solventným penzistom, ale sotva by som sa bol dostal k písaniu. To sa mi podarilo až v Slovliku, a to až potom, keď ma ustanovili za nákupcu a prestal som robiť na zmeny. Začal som písať do Trenčianskych novín, spriatelil som sa s miestnymi výtvarníkmi, napísal som cyklus reportáží Návštevy v ateliéri, dokonca som v novinách uverejnil aj pár básničiek. Potom zrazu prišiel môj Deň D. Niekedy v r. 1973-4 som v novinách narazil na oznámenie, že slovenský rozhlas vypisuje súťaž na rozhlasové hry pre dospelých a pre mládež a na rozprávkové hry. Napísal som rozprávkovú hru Štyria bratia (ako sa to píše mi vysvetlil Jozef Repko, vtedy už známy rozhlasový autor) a čakal som na výsledok Ten bol nad očakávanie dobrý, rozprávka zaujala, bola aj ocenená. Krátko nato Literárny fond vypísal súťaž na romány, súbory poviedok, básnické zbierky, a to isté aj v kategórii pre deti a mládež. Poslal som do súťaže zbierku poviedok pre mládež, ktorý som nazval Veľké biele vtáky. Po nejakom čase ma zavolali do kancelárie riaditeľa, vraj „z akéhosi literárneho fondu“ pýtajú na mňa posudok. Na šťastie pán riaditeľ, poslanec SNR, zasadal v Bratislave a vo fabrike ho zastupoval Ing. Kamil Paštéka, (brat pána profesora J. Paštéku). Spolu s pani sekretárkou napísali na mňa taký posudok, že nič zlé netušiaci SLF moju zbierku ocenil a navyše jej zaistil vydanie vo vydavateľstve Mladé letá. Rozhlas a Vydavateľstvo ML sa stali mojimi opornými stĺpmi. Pravdaže, sotva Milka Drugová posunula mojich Štyroch bratov do vysielania, pýtali sa strážcovia socializmu zodpovedných, ako je to možné, že púšťate do vysielania rozprávku nepriateľa štátu? Dokonca sa do mňa a do rozhlasu pustil časopis Ateizmus, v ktorom napadli nielen mňa, ale aj Máriu Ďuríčkovú, že vo svojich rozprávkach propagujeme idealistickú ideológiu. To vyvracal narýchlo zvolaný rozhlasový seminár, v ktorom nás, obvinených, pred žalujúcou stranou, ktorou bola šéfredaktorka časopisu Ateizmus (meno si nepamätám) obhajovali kapacity, napr. Vilo Marčok, Tomáš Janovic, Henrich Pifko... Po rokoch spomína aj Ján Turan (Bibiana, Revue o umení pre deti a mládež, č. 4/2003) , ako „stranícki mocipáni z Trenčína jednostaj ostro protestovali proti publikovaniu prác Ruda Dobiáša...“ Neodolám príležitosti pustiť do sveta pikošku o tom, ako môjho štvorročného syna kvôli môjmu pošramotenému kádrovému profilu neprijali do škôlky. To bolo v čase, keď som sa odvážil žiť na jednej (rozumej voľnej) nohe. Manželka chcela ísť do zamestnania a neďaleká materská škôlka bola vraj plná, takže vypukol problém, čo s chlapcom? Vtedy býval a pôsobil v Trenčíne môj dobrý priateľ Jozef Pavlovič. Povedal mi: „Počuj, Rudo. Ja som v komisii Okresného národného výboru, ktorá má na starosti takéto prípady. Napíš žiadosť o prijatie tvojho syna do materskej škôlky, nakoľko ty sa mu nemôžeš naplno venovať, lebo pracuješ na nejakom diele pre mládež a potrebuješ ho v čo najkratšom čase dokončiť. Určite ti prijatie syna do škôlky schválime.“ Posmelený priateľovým uistením dobrého konca, poslal som žiadosť na ONV. Komisia zasadla a na odporučenie vtedajšej podpredsedníčky ONV, inak pani učiteľky, obyvateľky toho istého činžiaka, v ktorom som býval i ja s rodinou, moju žiadosť zamietla. Pani učiteľka to odôvodnila informáciou, že „staršie deti súdruha Dobiáša navštevovali hodiny náboženskej výchovy“ a z toho dôvodu neodporúča schválenie moje žiadosti. .Myslím, že v celej vtedajšej ČSSR sa druhý takýto prípad nestal. (Poznámka: Tento môj syn sa napokon nesmel dostať ani na strednú školu, vyučil sa za zámočníka, potom si urobil strojnícku priemyslovku a pred dvomi rokmi (už ako 37-ročný) promoval na UCM v Trnave s aprobáciou anglický jazyk a literatúra a dejepis.) A ako to bolo s mojou rehabilitáciou v r. 1968? Vtedy viacerí z nás si podali žiadosti o obnovu procesov, zákon o rehabilitácii to umožňoval. V mojom prípade (presnejšie v našom) išlo najmä o kategóriu starších odsúdených, pretože všetkých odsúdili nielen na tresty odňatia slobody na 15-24 rokov , ale aj na prepadnutie majetku. My, čo mladší, sme vtedy nijaké majetky nemali, oni síce bývali vo vlastných domoch, ale obci museli platiť nájomné. Roľník, ktorého pasovali za kulaka, prišiel aj o svoje role a z jeho dvora JRD urobilo hospodársky dvor. To bola do neba volajúca krivda. Tak sme sa do toho pustili...
4. Je zaujímavé, že prvé básne si publikoval už v roku 1953, ešte ako gymnazista, no potom si sa do literatúry vrátil až v roku 1970. Začal si uverejňovať v detských časopisoch, napísal si svoju prvú a úspešnú rozhlasovú rozprávkovú hru Štyria bratia /1973/ a odvtedy sa datuje tvoja plodná spolupráca s rozhlasom. Napriek tragickým skúsenostiam a traume, ktorú ti spôsobilo väzenie, si začal písať práve pre deti: hravosť, humor, odľahčený pohľad na svet, ale aj tak cítiť hrozbu zla, skrivodlivosti ako protiklad k dobru a nádeji. Veľké biele vtáky /1976/ sú aj psychologickým ponorom do sveta detí, do ich duše a konania. Prečo si sa rozhodol písať pre deti, akú si mal motiváciu? Bola to tvoja podvedomá – či vedomá – odpoveď na trpké skúsenosti, na zmárnené detstvo a dospievanie?
RD: Pri deťoch som objavil rozprávku a detský svet. V rozprávke dominovalo dobro, spravodlivosť, dobro víťazilo nad zlom. Tak som do toho ideálneho sveta vošiel. Možno kvôli vlastnej bezpečnosti. Bolo mi v ňom dobre, hoci aj v ňom sa našli intrigáni, krutí vládcovia, hlúpi králi. A hovorilo sa v nich o hodnotách, o pokladoch, akými sú láska a vernosť, o spravodlivosti a krivde, o chlebe a živej vode, o soli nad zlato a podobne. Zabýval som sa v tej rozprávkovej krajine, dokonca aj dnes uvažujem, že len čo dokončím svoju misiu v dokumente, vrátim sa k najmenším.
5. Od roku 1975 až do roku 1987 si bol spisovateľom na voľnej nohe, čo je samo o sebe dosť odvážne rozhodnutie – ani nie kvôli nedostatku námetov, ale predovšetkým z existenčných dôvodov. Nepochybne si však bol slobodnejší, aspoň vnútorne. Ako hodnotíš toto pomerne dlhé obdobie, keď si bol na voľnej nohe? Aký je to pocit? Uživí sa slovenský spisovateľ iba z toho, čo napíše a vydá?
RD: Ísť, či neísť na voľnú nohu bolo najťažšie rozhodnutie v mojom živote. Trochu som sa inšpiroval Jozefom Repkom, ktorý v tom čase už bol nejaký rok na voľnej nohe. Ale takú výkonnosť, akú mal (a doteraz má) on, som nikdy nedosiahol. Tri deti na krku a ja som sa vzdal 1600 korunového platu! Potom som veľakrát živoril, ale vďaka rozhlasu a občasnému štipendiu z Litfondu som akosi prežíval. Manželka prevzala rolu živiteľa rodiny. Pracovala v potravinárstve. Ja som písal všetko možné i nemožné pre rozhlas. Hry, poviedky, dramatizácie klasikov (Švantner, Maupassant, E. M. Remarque, A. Tolstoj a i.), drobné veci pre školské vysielanie. Okrem toho som vydal niekoľko poviedkových knižiek pre mládež, poéziu, naostatok som sa aj zamestnal, v zimnom období som robil kuriča v plynovej kotolni, jeden a pol sezóny som robil vychovávateľa v Domove mládeže. Uživiť sa na Slovensku len z literatúry môže človek, ktorý napíše román, ktorý mu vzápätí sfilmujú a tak sa dostane on i jeho kniha do čitateľského povedomia. Alebo má manažérske schopnosti, ovláda umenie predať svoje dielo a možno aj seba...Neľutujem však, že som sa v onom čase rozhodol postaviť na vlastné nohy. Udržali ma a možno nebyť tohto osudového rozhodnutia, nebol by som sa vôbec pustil do písania , takže ani by som sa nepoučil v remesle a pravdepodobne by som dnes nepísal odpovede na Tvoje otázky.
6. Vráťme sa teraz k tvoje spolupráci s rozhlasom. Napísal si viac ako tridsať rozhlasových hier, a to najmä hier pre deti a mládež, ale aj pre dospelých /Návšteva z Kalifornie 1996/. Rozhlasová hra je špecifický žáner, ktorý si vyžaduje znalosť narábať s dialógom, stupňovať napätie, kreovať postavy iba v slovnom prejave. Nie je to jednoduché…tebe však tento žáner zjavne vyhovuje. Ako by si charakterizoval autorskú tvorbu pre rozhlas? Čím ťa rozhlas zaujal, čím ťa napĺňal a ako si sa skrze rozhlasovú hru autorsky realizoval?
RD: Rozhlas je fascinujúce médium. To je ako rozprávať sa s duchmi, ktorí nás obkľučujú, keď sme sami a máme po krk hurhaju, ktorý k nám zaznieva zvonku, akoby sme boli ubytovaní v hoteli pri železničnej stanici. Rozhlas sa podobá kostolu, kam chodíme vzkriesiť svoje duše, keď máme pocit, že v nás umierajú. Vnútorné hlasy, i tie najtichšie, začuješ aj keby si bol desaťtisíce kilometrov vzdialený od samého seba, v úkryte, do ktorého si sa zahrabal, keď si nič nechcel počuť, ani nikoho vidieť, a nechcelo sa ti žiť, ani umrieť. Pre mňa bol rozhlas záchranným kolesom, ľudia ako Emília Drugová a Emil Fillo ma vytiahli na palubu a dali mi možnosť plaviť sa ďalej s nimi.
7. Už sme spomenuli, že ešte na gymnáziu si písal poéziu. Vrátil si sa k poézii až po mnohých rokoch, v roku 1977 vyšla zbierka Slávnosti jari a potom v roku 2004 Medzi trávou a vetrou. Básne z budúcej pozostalosti, Litánie k slobode /2009/. Písal si aj poéziu pre deti: Vravia vranám vrabce /1973/, Vietor v klobúku /1976/, Možno nevieš, možno vieš /1977/, Kam idete, autíčka /1979/. Spomenúť však treba aj pozoruhodnú antologii Básnici za mrežami /2010/. Básne vznikali vo väzniciach alebo pracovných táboroch, prevažná väčšina autorov je neznáma, no úroveň básnických textov je obdivuhodne vysoká, má veľkú výpovednú hodnotu. Ako sa zrodila myšlienka pripraviť a vydať túto antológiu? Ako si vyberal „väzeňské“ básne, ako sa ti podarilo skontaktovat s ich autormi?
RD: Prvé moje literárne kroky smerovali k poézii. Nebyť ťarchy, ktorú som v sebe od svojej dvadsiatky niesol, bol by som pravdepodobne zostal verný poézii. Ale Stvoriteľ mal zrejme so mnou iné plány. Stal som sa svedkom, a to bol záväzok, ktorý som musel splniť. Antológia Básnici za mrežami vznikla náhodou. Robil som pásmo poézie básnikov za mrežami pre istý kostol. Bolo to zaujímavé predstavenie, dobrí recitátori, priliehavá hudba. Potom sa na mňa Ján Zambor obrátil s návrhom, či by som nechcel pre frekventantov SAS-u (Studia akademica Slovaca ) urobiť prednášku o väznených spisovateľoch. Vzal som to a povedal som tým mladým ľuďom o viacerých našich väznených mužoch (Ladislav Hanus, Štefan Sandtner) a zarecitoval som aj niekoľko básní autorov, ktorých som neskôr zaradil do antológie. Viacerých z nich som osobne poznal, mal som k dispozícii kópie rukopisov ich básní (Rodan, Godovič, Brodňanský, Šándorfi), vtedy som prišiel na myšlienku dať dokopy antológiu básní, ktoré sa „narodili“ za drôtmi táborov a za mrežami žalárov.
8. Písal si aj prózu, najmä poviedky a novely /nemám teraz na mysli prózu pre deti/ - pričom tematicky je táto próza ukotvená v tvojich osobných skúsenostiach, v rokoch stalinských deformácií a osudoch nevinných ľudí vo väzniciach či pracovných táboroch. Temná zeleň /1996/, Tajní ľudia /1999/, Znovuzrodenie /2007/. Je to beletria, aj keď s prvkami literatúry faktu: osudy väzňov sú autentické. Pri písaní si prežíval priam tvorivé a psychické muky, ako si sa sám vyjadril: „Písanie je určite aj účinnou formou terapie. Cítil som to najmä pri písaní knihy Temná zeleň. Bol som naplnený jej témou a osobnými zážitkami až po okraj duše, bol to mučivý pocit, asi by som bol zahynul, keby som sa nebol mohol vysloviť. Novelu Mladší brat som dopisoval po kúskoch, s vypätím posledných duševných síl… Dobrovoľne som si zvolil svoj údel – premeniť osudy tých ľudí na osudy literárnych postáv, pokúsiť sa zachovať ich pri živote, lebo mnohé z nich rastú do polohy mýtu či povesti. Viera v ľudí by v tomto mojom úsilí bola nedostatočná. Preto v sebe generujem vieru vo vyšší zmysel ľudského utrpenia a akýsi inštinkt ma ubezpečuje, že som takpovediac na stope pravde, ktorú sa usilujem objaviť a zmocniť sa jej“. Je v tom obsiahnutá podstata tvojich návratov do minulosti. Je možno odpustiť, no pritom nezabudnúť a prestať nenávidieť? Nie je dobro v zápase so zlom v historickej defenzíve?
Prepáč, ale ďalej nemôžem pokračovať, nezaspal by som...
9. Na rozdiel od beletrie je literatúra faktu historizujúcim záznamom skutočných udalostí. Tvoje „príbehy z prítmia“ sú otrasným svedectvom z väzníc a pracovných táborov, sú svedectvom o osudoch konkrétnych ľudí, ktorí boli nespravodlivo uväznení, ktorí sa chcú oslobodiť od minulosti. Svedectvo troch krížov /1993/, Zvony a hroby: príbehy z prítmia /2000/, Triedni nepriatelia /2004/, Triedni nepriatelia II. /2007/ sú takmer po polstoročí od reálnych udalostí dokumentom o absurdnosti systému. Ako sa ti podarilo po toľkých rokoch zhromaždiť autentické dokumenty a spomienky na onú dobu? Aká bola metodika tvorby v prípade týchto kníh? Aký mali knihy ohlas a v čom vidíš ich odkaz?
RD: V čase, keď som tieto svedectvá písal, nemal som voľný prístup k dokumentom, ani skúsenosti s písaním literatúry faktu. Navštevoval som príbuzných, resp. pozostalých a spytoval som sa. Niektoré rodiny doslova spálili mosty do minulosti, tak veľmi na nich doľahla hrôza z faktu, že ich syna (brata) popravili...Nenechali si ani len lístok zo vzájomnej korešpondencie. Rozhovory o návštevách pred popravou boli najbolestnejšie...“Vonku padá sneh, bude nám zima, keď pôjdeme na popravu“, hovorí Albert Púčik svojej sestre Veronike, vydatej Belákovej . Knihy Triedni nepriatelia I. II. a III (trojka zrejme vyjde skôr než Tvoja kniha)), vznikali z príspevkov, ktoré som dostal do redakcie časopisu Naše svedectvo. Tak som získal aj spolupracovníkov. Najťažšie bolo upraviť rukou napísané svedectvá do takej podoby, aby sa dali čítať a najmä zachovali si základnú tóninu, akú im vdýchol ich autor.
10. Napriek tomu, že si mal zložitý, boľavý život – takmer poznačený tragikou – napriek tomu si vo svojej podstate zostal optimistom. A stále si tvorivo činný, aj keď život spisovateľa nie je ani po novembri 1989 ľahší, aspoň pokiaľ ide o jeho sociálne zabezpečenie a finančnú situáciu. Máš ešte dosť energie, aby si tvoril? Ako vnímaš súčasné postavenie spisovateľa?
RD: Vychádza mnoho kníh prozaických, aj básnických, dobrých (aktívnych) autorov je však málo. Spočítaš ich na prstoch obidvoch rúk. Ja sa medzi nich nezaraďujem, poznám svoje miesto Ale scéna kryštalizuje, ukazujú sa veľké talenty. Žiaľ, nestačím všetko čítať. Pokúšam sa dopísať rozpísané. Čas hrozí, že ma prevalcuje...
11. Pôsobil si aj v Konfederácii politických väzňov, aj ako šéfredaktor časopisu Naše svedectvo. Akú úlohu zohráva Konfederácia politických väzňov v našom spoločenskom živote? Je aj ona akousi pamäťou národa, pripomína súčasníkom predošlé deformácie? Rieši sociálne postavenie politických väzňov?
RD: Naša Konfederácia, na rozdiel od českej KPV–ČR, je len trpenou súčiastkou občianskych organizácií. Prvé desaťročie po Novembri patrilo riešeniu sociálnej situácie bývalých politických väzňov a rehabilitačnej agende, zabudlo sa od prvej chvíle myslieť na využitie ich morálneho profilu pre podporu demokratických zmien. To chcelo výrobu vizuálnych, aj akustických dokumentov, žiaľ, tých sa vyrobilo ako šafranu a medzitým odišli na večnosť takí ľudia ako Anton Neuwirth, Štefan Pauliny, Ladislav Hanus, František Javorský, Leopold Šida a i.
Konfederácia politických väzňov robila čo mohla a čo vládali urobiť jej z roka na rok starší členovia. Napriek tomu sa im podarilo zorganizovať desiatky seminárov o osudoch väznených mužov i žien, o Akcii K (kláštory) a R(rehoľné sestry), o Akcii B (vysťahovávanie z domovov a presídlovanie), o osudoch príslušníkov západných armád, o osudoch roľníkov a živnostníkov, postupne táto agenda prechádza do rúk mladšej generácie detí politických väzňov, dokonca aj vnukov. Tí si dali do vienka slogan: „Odpustili sme, ale nezabúdame.“
To je vlastne aj resumé mojich odpovedí na Tvoje otázky.
(Ĺuboš Jurík, nar. 14.9. 1947 – zomrel 29.9.2021)