Prelet nad životom Rudolfa Dobiáša
Rudolf Dobiáš je významným slovenským spisovateľom, autorom rozsiahleho, tematicky objavného a umelecky sugestívneho diela, odvíjajúceho sa od jeho života, bohatého na dramatické zvraty, prežité z väčšej časti v režime, ktorý (citujem) „pestoval vendetu a kruté vojny triedne“. Pri bližšom skúmaní jednotlivých zastavení v jeho živote, ktoré som bol nútený podniknúť pri príprave knihy rozhovorov Vyniesť na svetlo dňa príbehy dlhej noci, som zistil, že značnej časti z toho, čo ho postihlo, sa bolo možné vyhnúť, že v jeho živote sa odohrali udalosti, ktoré neboli nevyhnutné.
Hneď prvá taká udalosť, a k tej sa mi aj priznal, sa udiala na konci druhej svetovej vojny. Po prechode frontu, keď Nemci ustúpili za Váh a obec Dobrú, Dobiášovo rodisko oslobodili rumunské a sovietske vojská, zostalo po okupantoch i osloboditeľoch v obci veľa rôznej bojovej munície. Vtedy jedenásťročný školák Rudko prvýkrát podľahol pokušeniu zviditeľniť sa, keď z nájdených nábojov do guľometu vysypal pušný prach a pokúsil sa ho pri Váhu zapáliť. Jarný vietor mu však zakaždým zhasol zápalku, čím ho chcel varovať pred možným nešťastím. Ale darmo: školák Rudko sa ešte hlbšie sklonil nad kôpku pušného prachu a konečne sa mu podarilo kôpku podpáliť. Pušný prach mu vybuchol rovno do tváre, utrpel dosť vážne popáleniny. Len oči oheň nezasiahol, čo neskôr pripísal ochrannému zásahu svojho anjela strážneho. Aj tak sa mu na tvári i na krku narobili bolestivé pľuzgiere, jeho otec musel zapriahnuť do voza a uháňať s nepodareným synom to trenčianskej nemocnice. Po viacerých bolestivých procedúrach a niekoľkodňovom pobyte v nemocnici sa, teraz už pešo, vrátil do rodnej Dobrej.
Krátko nato, koncom mája, keďže vlaky ešte stále nechodili, znova pešoval do Trenčína na prijímacie pohovory na štátne gymnázium. Teraz šiel v sprievode svojho strýka Jozefa Galla, budúceho inžiniera zememerača, ktorý sa o niekoľko rokov neskôr, prezradím hneď, že neúspešne, pokúsil vtedy už budúceho maturanta odhovoriť od jeho ďalšieho zviditeľnenia. A tým bolo, pre vtedy už gymnazistu Ruda Dobiáša, rozhodnutie stať sa básnikom. Po víťaznom februári pracujúceho ľudu, v atmosfére procesov s triednymi nepriateľmi, zradcami, záškodníkmi činov, ba i záškodníkmi slov, medzi ktorými sa dokonca ocitli aj poprední básnici, to bola rovnako, ba čoskoro sa ukázalo, že aj oveľa viac výbušná akcia, ako len odpálenie kôpky pušného prachu. A hoci dobrý strýko, v čase, keď sa jeho synovec rozhodol, že svoj celý budúci život zasvätí poézii, a preto sa chcel prihlásiť na štúdium slovenského jazyka a literatúry na FF UK v Bratislave, bol už úspešným zememeračom a nahováral synovca, aby si tiež zvolil toto pekné remeslo, ktorým sa okrem iných preslávil aj istý Jozef K., hrdina románu Franza Kafku Zámok. Žiaľ, tento slávny román gymnazista Rudo nepoznal a trval na svojom rozhodnutí – a nezvrátilo ho ani strýkovo varovanie, že písať niečo priamo z hlavy v tom čase, keď sa vo väzení práve ocitli aj ďalší básnici, sa nemôže dobre skončiť. Čo sa už o necelý rok aj potvrdilo. Od rozhodnutia oddať sa do služieb poézie budúceho vysokoškoláka neodradilo ani varovanie, ktoré našiel v stredoškolskej ruskej čítanke. Bola to báseň Valerija Brjusova Kamienščik.
Kamienščik, kamienščik vo fabruche bieloj.
Što ty tam strojiš? Kamu?
Ej, nemiešaj nam, my zanjaty delom.
Strojim my, strojim ťurmu.
Báseň sa mu páčila, zapamätal si ju, ale až vo vyšetrovacej väzbe pochopil, že to bolo aj varovanie pred stavbou nových väzníc nielen v Sovietskom Rusku, ale aj u nás, keďže v tom čase už platilo: Sovietsky zväz, náš vzor! Naozaj neskoro pochopil, že do nových, veľkých väzníc, lebo aj v tom sme sa chcel Sovietom vyrovnať, treba aj veľa nových väzňov. Bol to zrejme len dobový optimizmus, ktorý ovládol aj slovenskú poéziu, ktorá tiež všetko videla v optimistických farbách, a tak ani on z neho nechcel vybočiť, a tak, keď sa ho vyšetrovateľ opýtal ako sa má, odpovedal, že dobre: Mám sa dobre! No vyšetrovateľ, ktorý ako občan zrejme neveril optimizmu dobovej socialistickej poézie a z profesionálneho hľadiska ani tomu, čo hovoria vyšetrovaní triedni nepriatelia, po jednom takomto mnohohodinovom výsluchu ho zobral na vychádzku po vnútornom dvore budovy, tam vybral z vrecka dva krajíčky chleba a podal mu ich. Autorský dôkaz o tom, že sa na Februárke vôbec nemal dobre, podal potom Rudolf Dobiáš v prozaickej forme v poviedkach Cela a Hlad, ktoré sú aj súčasťou tohto anglického výberu z jeho tvorby. Obe poviedky patria k umeleckým klenotom modernej slovenskej literatúry.
Ale pokračujme ešte v krátkom prelete nad básnickým osudom nášho autora. Jeho začiatky boli skrz-naskrz nevinné. Inšpirovaný časopismi Svätá rodina, Priateľ dietok a najmä detským kútikom v okresnom periodiku Roľnícke novinky, kde uverejňovali aj básne, hádanky a riekanky, práve tam poslal svoje prvé verše. Zaujali, a hneď ich aj uverejnili. Na moju otázku autorovi či si niektorú báseň zapamätal, mi po dlhšom zdráhaní zarecitoval báseň Nehoda. Bola o zradnej malej líške. Tiež som si ju zapamätal, ale keďže nemám autorov písomný súhlas, tak ako to teraz vyžaduje smernica Európskej únie, recitovať ju nebudem. Táto, a potom ďalšie básne, publikované už v mládežníckom denníku Smena a časopisoch bližších literatúre, naposledy v lete 1953 v Kultúrnom živote to bola báseň Na pamiatku Attilu Józsefa, nakoniec vyšetrovateľov Štátnej bezpečnosti doviedli k záveru, že práve začínajúci vysokoškolák, zatknutý 23. decembra 1953 na dvore rodného domu, patril k zakladateľom ilegálnej protištátnej organizácie Stráž ľudu. Tá vyhotovovala a rozhadzovala protištátne letáky a Dobiáša prokurátor označil za jej ideového vodcu. Protištátnu činnosť Stráže ľudu, cieľom ktorej bolo (citujem z obžaloby) „pričiniť sa o zvrhnutie ľudovodemokratického zriadenia a nastolenie tzv. samostatného slovenského štátu“, súd kvalifikoval ako zločin velezrady a trom hlavným velezradcom, medzi ktorých patril aj Rudolf Dobiáš, hrozil najvyšší trest. Nakoniec súd (teraz citujem z rozsudku) „dospel k záveru, že nie je nutné uložiť trest smrti, ale že stačí ho nahradiť odňatím slobody. K tomuto rozhodnutiu súdu prispeli významné úspechy tábora socializmu, akým bolo zastavenie vojny v Kórei a Indočíne, ako aj rozbitie plánov imperialistov na utvorenie európskej armády.“ A tak bývalý skaut, a už aj bývalý začínajúci básnik, bol odsúdený „len“ na 18 rokov odňatia slobody.
Po niekoľkomesačnej zastávke na pražskom Pankráci nasledovala celá päťročnica putovania po jáchymovských táboroch. V podstate úspešná, keďže ju Rudolf Dobiáš prežil. Na tábore Vojna ho opäť začala lákať poézia – hoci to nijako nemohlo prispieť k zvýšeniu jeho pracovného výkonu, ktorým si mohol prilepšiť k hladovej strave a v prípade prezradenia to predstavovalo aj veľké bezpečnostné riziko. Lákačmi teraz neboli slovenskí básnickí klasici, ale obyčajní mukli Emil Minař a Vraťa Vaňousek, ktorí mu dali čítať svoje básne, vytvorené v uránovom podzemí. Hneď sa aj on zapojil do ich básnického spoločenstva, hoci mal aj oveľa bezpečnejšiu voľbu využitia voľného času v tábore: mohol sa pridať k ružencovému bratstvu, ktoré viedol salezián Anton Srholec. Jeho členovia sa modlili takzvaný živý ruženec, keď sa každý člen bratstva modlil denne jeden desiatok ruženca, z čoho sa postupne vytvorila (citujem Dobiáša) „živá ružencová štafeta“. No on napriek pozvaniu na vstup, dal prednosť česko-moravsko-slovenskej literárnej spoločnosti. Minizbierku Akvárium, ktorú v uránovom podzemí napísal, sa mu nepodarilo dostať na slobodu, ale básnickú skúsenosť, ktorú tam získal, ako zrelý básnik zúročil v básňach ako Vietor v polovici novembra či Kam odchádzate, jáchymovskí chlapci.
Keď som potom v laudáciu pri udeľovaní Ceny Ústavu pamäti národa označil Rudolfa Dobiáša za spisovateľa s veľkou morálnou autoritou, autora, ktorý svoj životný osud jáchymovského väzňa urobil trvalou súčasťou svojho literárneho diela v knihách Temná zeleň, v ktorej dominuje sila osobnej skúsenosti z mučiarní štátnej bezpečnosti, v Tajných ľuďoch, ktoré sú jeho pokusom oslobodiť svoje postavy od ťaživej minulosti, ulúpenej mladosti, od dedičstva režimu, ktorý vychýlil či zdeformoval v ľuďoch všetko prirodzené, všetko prirodzene ľudské, či v Zvonoch a hroboch, ktoré sú príbehovo vybudované na bytostnom protiklade lyrického a tragického v živote človeka a spomenul som aj jeho Svedectvo troch krížov, trojzväzkové dielo Triedni nepriatelia s podtitulom Svedectvá o brutalite komunistického režimu, všimol som si, s akým záujmom sleduje moje slová prítomný predseda Konfederácie politických väzňov Slovenska Anton Srholec. Ba z jeho pohľadu, ktorý potom preniesol na prvého nositeľa Ceny ÚPN som vyčítal, že svojmu jáchymovskému druhovi odpúšťa, že dal na tábore pred tajným ružencovým spoločenstvom prednosť podzemnému básnickému krúžku. S Antonom Srholcom sme potom v Bratislave spolu prezentovali knihu mojich rozhovorov s Rudolfom Dobiášom, a náš drahý Antonio, ten navždy „vzácny rubín skalický“, mi aj osobne potvrdil, že naozaj som v jeho zraku správne prečítal to odpustenie, ba že Dobiášove príbehy, v ktorých spoznávame osudy ľudí v ich ľudskom ponížení a utrpení, ale rovnako aj v nezlomnej viere a nikdy neochabujúcej nádeji si zaslúžia aj jeho požehnanie. K jeho slovám netreba, ba sa mi ani nepatrí, nič dodať.
Anton Baláž
