Ako_sme_to - Rudolf Dobiáš

AKO SME TO ZVLÁDLI

V auguste 2024 uzrela svetlo sveta nová kniha Rudolfa Dobiáša „Ako sme to zvládli.“ Autor v nej spomína na svoje detstvo, mladosť, na rozširovanie z dnešného pohľadu dobu komických letákov, za čo bol obvinený z vlastizrady a poslaný na 18 rokov do uránovej bane. V knihe sa dočítate o jeho spoluväzňoch – o Antonovi Srholcovi, Jankovi Havlíkovi, Hieronýmovi Mokrohajaskom a o mnohých ďalších. Dozviete sa, ako ťažko si podmienečne prepustený trestanec hľadal zamestnanie, aj o ľuďoch, ktorí mu pomohli.

Text vznikal dlho, ťažko a komplikovane. Autor bol po svojej osemdesiatke dva krát operovaný a dve narkózy mu doslova vymazali časť pamäte. To, čo v nej zostalo, sme sa snažili zachrániť.

Kniha vyzerá veľmi dobre. Veľkú zásluhu na tom má grafik Ján Karlík z Bošáce. Knihu posunul na novú, vyššiu úroveň. Zaujala ma predná strana obálky – je veľmi jednoduchá. Musím sa priznať, že jej strohosť ma najskôr zarazila. Ale pri druhom (treťom?) pohľade som začal objavovať jej zvláštnosti. Slovo „TO“ je tmavé, troška stratené. Akoby sa TO všetko stalo už dávno a je to preč. Zostali len tiene a nielen tie na obálke.

Dovolím si povedať, že je to krásna kniha. Som rád, že sa nám vydarila.

M. Dobiaš

Dobiášovo nové "Nezabúdajme!"

Na prahu svojej deväťdesiatky jeden z najstarších žijúcich slovenských spisovateľov – básnik, prozaik, autor kníh literatúry faktu a dlhoročný jáchymovský väzeň Rudolf Dobiáš prichádza na knižný trh s novou knihou. Nazval ju Ako sme zvládli a práve vyšla vo vydavateľstve jeho syna Miroslava Dobiáša Parcela s.r.o (Čachtice 2024). A prečo sa jej autor rozhodol opäť, s novou naliehavosťou „vyniesť na svetlo dňa príbehy dlhej noci“, ktoré tvorili aj ťažisko našich knižných rozhovorov, ktoré sme spolu viedli pred desiatimi rokmi?

Rudolf Dobiáš o tom píše hneď v úvode knihy. „ Nemôžem dopustiť, aby sa zabudlo na to, čo som videl. Je odpustené, nenávisť je mi cudzia, ale zabudnuté nebude nikdy“. A v akej podobe to má uložené vo svojej pamäti? „ Často myslím na priateľov, ktorí už nie sú medzi nami. Myslím na desiatky kňazov, rehoľných sestier, chlapcov dvadsať-dvadsaťpäťročných, ako ich vedú na šibenicu“. Myslí aj na rehoľníka Titusa Zemana, ktorému pri vyšetrovaní pchajú hlavu do vedra s chemikáliami. Rovnako na Milana Krajčoviča, ktorého v januári vytiahnu z korekcie a polievajú ho vodou, kým na ňom nezamrzne. S osobitým nezabudnutím myslí aj na jáchymovského spoluväzňa, osemnásťročného Hieronyma Mokrohajského zo Skalice, „ktorý sa ešte ani nezačal holiť a za mladícku hlúposť ho strčili do temnice, potom otáľali s procesom, čakali, kým bude mať osemnásť rokov, aby ho mohli odsúdiť na pätnásť rokov ťažkého žalára, a on si naozaj celý trest do roka a do dňa odsedel“. Za všetkých rehoľníkov a kňazov uvádza spomienku na 74-ročného biskupa Jána Vojtaššáka, ktorého v Leopoldove núti bachar pri rannej rozcvičke drepovať. A mne nedá nedoplniť, že ten bachar ho na to vyzýval slovami: „Drepuj, ty starý kokot!“´Áno, až takýchto zhovädislostí sa zločinný komunistický režim dopúšťal na svojich obetiach. Dnes je potrebné pripomenúť to tým, ktorí s nostalgiou na tento režim spomínajú.

Dobiášova nová kniha prináša desať príbehových kapitol, odvíja sa od jeho detstva, cez štúdia na gymnáziu a začatej vysokej školy, navždy prerušenej zatknutím, vyšetrovacou väzbou na povestnej bratislavskej Februárke, súdnym procesom v Justičnom paláci, ktorý mu vyniesol osemnásťročný trest väzenia, muklovské roky v jáchymovských táboroch, po amnestii v roku 1960 najskôr trpké roky sledovaného občana druhej či až tretej kategórie s portrétmi ľudí, ktorí mu uľahčovali jeho údel a pomohli mu vstúpiť do literatúry a po novembri 2017 aj vydať svedectvo o temných rokoch totality, a nielen v básnickej či prozaickej podobe, ale aj vydaním monumentálnej „encyklopédie utrpenia“, v štvordielnom diele literatúry faktu Triedni nepriatelia. A každú kapitolu jeho životného príbehu sprevádzajú dejinné procesy: známe zločinné procesy v päťdesiatych rokoch, Leopoldov ako symbol komunistického bezprávia, jeho priatelia z táborov i literatúry, ktorým patrí jeho rozlúčková poézia na záver knihy. Znova sa môžeme začítať do jeho slávnej básne Kam odchádzate, jáchymovskí chlapci? i do jeho Rekviem, ktorej hudobnú podobu dala mladá, populárna speváčka Sima Magušinová.

Zostavovateľ knihy Miroslav Dobiáš doplnil jednotlivé kapitoly početnými fotografiami z rodinného archívu autora, výsluchových protokolov, väzenských či civilných portrétov „jáchymovských chlapcov“, osobnosťami súčasného duchovného života: kardinálom D. Dukom či známym teológom T. Halíkom a záverečným portrétom Rudolfa Dobiáša počas vystúpenia v Prahe na medzinárodnom festivale proti totalite, zlu a násiliu Mene tekel. K sugescii textovej časti knihy výrazne prispieva i rovnako sugestívna, premyslene koncipovaná grafická úprava výtvarníka Jana Karlíka. Pod starostlivú textovú a jazykovú podobu sa podpísala Marta Bábiková a kniha vyšla s podporou Trenčianskeho samosprávneho kraja a vďaka viacerým súkromným darcom, ktorí nechcú byť menovaní.

Anton Baláž